Jdi na obsah Jdi na menu
 


 

ObrazekStratená v samote

Mesačný svit osvetloval mólo,na ktorom sedela ona.Hľadela na mesiac v splne a vedela,že on príde.Aj po 14 rokoch ho vedela vycítiť a vedela aj to,že on cíti jej prítomnosť a príde.Príde a vezme jej to najcennejšie čo má.Ona mu v tom nebude moct zabraniť a to ju desilo.No iná možnosť nebola.Stratí sa v samote žitia.Viac nebude pre ňu svietiť slnko a celý život už bude vidiet iba opustený spln mesiaca.Opustený tak ako ona.

Mysľou zablúdila do minulosti.Mala 14 a on 16.Velká láska, plna nežnosti a zvedavosti s ešte nepoznaného.Bol večer ako tento,keď ruka v ruke sa ponorili do tmy lesa.Jeho šepot iba zvyšoval túžbu,ktorá sa vnich prebúdzala.Ich mladé telá sa jemne chveli v očakávani.Mesiac presvital cez koruny stromov a osvetloval ich mladé tváre.Stromi im poskytovali ochranu.Mäkký mach,na ktorý si sadli,ich prijal do svojho náručia.Objali sa,takto zostali hodnú chvílu,nikam sa neponáhlali.Vedeli kam ich túžba privedie a nebránili sa tomu.Zrazu bolo počuť zavýjanie vlkov.

Zvuk sa šíril lesom ako hrozba.Prichádzal z údolia vlkov.Z mestečka kde žili ludia so svojským sposobom života.Z nikým sa nestýkali,až na výnimku kde prichádzali do ich mesta v slnečnej doline.Boli tichý s nikým sa nezhovárali pokial to nebolo nutné.Nakúpili čo potrebovali a v tichosti akou prišli i odišli.Človek by si myslel,že boli iba zdaním nebyť ich bledých tvári ktoré ešte dlho zostávali v pamäti ľudí.

Oboch ich striaslo nepríjemnou predtuchou.Zavýjanie sa blížilo.Na tele mali zimomriavky,no už nie z túžby po zblížení ale zo vzrastajúceho strachu.Už bolo neskoro oddísť a tak len odovzdane sedeli.On ju este stále objimal ako by ju chcel chrániť pred tým čo malo prisť.Zavýjanie zrazu ustalo.Vydýchli si.No len do okamžiku kedy sa obzreli okolo seba.Vlčia svorka ich v tichosti obklúčila.Hladeli im do lačných očí.Strach jej zahmlieval vedomie.Strácala sa,až necítila už vobec nič.Všetko splynulo v jedno.Prestala cítiť jeho pevné objatie,mach na ktorom sedeli,nevidela už koruny sromov ani nočnú oblohu s kráľom noci.Prebrala sa v posteli.Vo svojej posteli.Sedel vedla nej.Jeho bledá tvár prezrádzala že sa niečo stalo.Niečo velmi zlé.Niečo čo zmení ich bezstarostný život v nočnú moru.Sedel ticho.Nič nevravel.Iba sa na ňu pozeral s lesknúcimi očami.Ten pohľad bol nový.Nepoznala ho.Bála sa opýtať čo sa stalo.Hrdlo mala zovreté strachom.On mlčal tiež.Pochopila že sa nemá nič pýtať.Jemne ju objal.Tak ako ešte nikdy.Hoci mala strach.Objala ho trasúcimi sa rukami.Milovala ho.Tak veľmi.Rukami ju celú hladil..Najprv pomaly,potom stále nástojčivejšie.Jej telo sa odovzdalo.Bolestne túžila po splynutí.Vycítil to.No ešte nechcel.Ešte nie.Vedel ,že toto je ich posledné stretnutie.Rozpaloval jej túžbu.Trápil ju.Chcel ju trápiť. Omamovalo ho jej stenanie,prosila,vravela slová lásky.Chvejúca sa satále viac a viac pritláčala k mužovi svojho života.Vzdal sa jej túžbe.Chcel si ju vziať pomaly a nežne.Počul bolestivý ston,no zaroveň aj výdych úľavy.Tríznili jeden druhého,ako chceli predĺžiť rozkoš čo ich zaplavovala stále v nových vlnách.Čím bolo vyvrcholenie blyžšie,tým viac sa mu bránili.Nakoniec sa všetko stratilo v tme.Z dialky počuli výkriky ranených zvierat.Boli to ich výkriky.Spotený a unavený ostali hodný čas nehybný.Posadil sa a pomaly si obliekal svoje šaty.Ona ostala ležať tak ako ju zanechal.Prešiel pohľadom po tele ktoré mu pre chvíľou patrilo.Pozrel do jej tváre a ešte chvílu si hladeli do očí.Zrazu sa postavil a rázne odišiel.Ani sa neobzrel.Oči jej zaliali slzy.Bol koniec.Vedela to.

Presli dni a noci.Nezjavil sa.Ani v meste o nom nič nevedeli.Jednoducho zmizol.Prešiel mesiac.Pozerala sa s terasy domu do oblohy osvetlenej splnom mesiaca .Zrazu vedela že príde.Cítila ho.Tak ako on citil ju.Príde si pre nu.Nevedela či sa báť a či pociťovať radosť.V jej srdci nebolo miesto pre nikoho iného ako pre neho.Vedela že on je ten koho bude milovať ale aj preklínať celý život.Premohol ju pocit túžby až sa chvela na celom tele.Nevedela sa ho dočkat.Nebránila sa svojim pocitom.Nechala ich plynúť do ticha noci.Začula tiché zavytie vlka.Znelo skor smutne jako výhražne.Pohla sa.Kráčala dolu terasou do lesa,smerom odkial zavýjanie prichádzalo.Nebála sa.Vedela že jej neublíži.Na lúke zaliatej svetlom,sedelo niečo čo sa nedalo rozoznat.Či je to človek či zviera.Pomaly pristupovala.Otočil sa k nej.Bol to on.V ociach mu videla lesk ale aj nesmiernu túžbu po nej.Vedela že dnes v noci to už nebude ako nedavno.Ich tuzba sa rozpútala ako výchor.Pohyby boli plné náhlivosti,akoby sa báli že opäť niečo oddiali tento okamžik.No zostávali sami,túto noc ich nemalo nič vyrušiť.Patrili lesu a jeho tajomstvám.I v náhlivosti bol k nej nežný.Zasypával jej telo bozkami.Láskal sa s nou nekonečne dlho akoby mal tento okamžik trvat večnosť.Vychutnával si ju a ona mu všetku nehu opätovala rovnako nežne.Spoznávali vzájomne svoje telá,omámený vdychovali voňu lásky.V okamžiku splynutia sa im vydral z hrdla pocit úľavy.Chvílu zostali iba tak.Tichučko,spojený v jedno.Opäť ju začal bozkávať,no to sa už ich telá pomaličky pohybovali.Slasť prechádzala do kazždej jednej bunky.Prišiel okamžik kedy sa podvolili do vtedy krotenej túžby.Vašnivost s ktorou sa milovali presiakla celým lesom.Nič nevnímali iba seba samých.Svet prestal existovat.Nezbadali tichú svorku vlkov ktorá sa tomuto zázraku prizerala.Ich vášeň sa stupňovala,telá sa nevedeli nabažiť jedno druhého.Vzdychy rozkoše sa niesli priestorom,boli všade.Čas sa spomalil ako by bol ich spojencom.Naružlivosť ich milovania bola až bolestne silná.No nemohli prestať.Vedeli že táto noc je iba ich.Že je prvá aj posledná.Vedeli že sa tým naplní ich osud.Že keď prestanú,oddelia ich múry ktoré im zabránia vratiť sa k sebe.Už nepatrili do toho istého sveta.Mesiac pomaly ubúdal.Tichá vlčia svorka však dalej sledovala toto divadlo lásky.A zrazu prišla chvíla vyvrcholenia.Ich telá sa k sebe pripútali v závaloch rozkoše.Nepoznané už nepoznaným nebolo.Nevinnost ich životov sa stratila v nenávratne.On ju naplnil novým životom,ona jeho dar prijala s vďačnosťou.Z výkrikmi rozkoše mesiac spokojne odovzdával žezlo začínajúcemu svitaniu.Nežne sa od seba oddelili a pozerali si do očí.Bola to ich rozlúčka.Vlčia svorka sa tichulinko stratila v lese.On sa postavil,venoval jej ešte jeden pohlad a v tichosti odišiel smerom k údoliu vlkov.Zrazu vedela to čo do vtedy iba tušila.Stal sa jedným z tých čudných ludi.Niesol ich tajomstvo v sebe.Teraz to tajomstvo odovzdal jej telu.Ležala tam opustená,ešte stále rozpálená ich milovaním.Zalievalo ju nesmele ranné slnko.Zobúdzal v nej život.Zobúdzal sa život v nej.Hoci to bolo nemožné cítila to.Po tvari jej stekali slzy tichého smútku.

Domov prišla keď už rodičia boli za stolom a ranajkovali.Otec sa postavil a chcel začať na ňu kričat.Keď však aj s matkou videli aka je zúbožená,radšej si sadol a mlčky jedol aj on.Posunkom ju vyzval aby sa pridala k raňajkám.Iba pokrutila hlavou a vyšla po schodoch do svojej izby.Dom zostal ponorený v zlovestnom tichu.I rodičia pochopili že sa stalo nieco čo zmeni ich doteraz pokojný život.

Lahla si na postel.Tu istú postel kde jej mamka čítavala rozprávky keď bola malá.Otec ju vždy prišiel pobozkať na čelo a pohladil jej lička svojimi mozolnatými rukami.V tejto posteli snivala svoje sny o krásnych princeznách a princoch.Teraz všetko z toho nemalo význam.Slepo hladela do stropu.Myšlienky blúdili jedna cez druhú.Nad nimi sa však cnela jedna jedina možnosť.Musi odísť z mesta a to čím skor.Skor ako niekdo zbada že v nej rastie nový život.Vstala.V tichosti si pobalila najnutnejšie veci do batohu.Ten postavila do rohu izby aby tam na nu čakal až príde okamžik kedy jej bude robiť spoločnost na novej ceste.Znovu si lahla a zababušila sa do prykrývok.Zaspala tuhým spánkom bez snov.Zobudila sa v hlbokej tmavej noci.Kvapky dažďa jemne narazali na okno.Spievali tichu pieseň na rozlúčku.Vstala zobrala si nepremokavý plášť a išla pre svojho spolocčníka,ked na stole zbadala balicek s jedlom,peniaze a list od matky.Bolo tam napisane iba aby si dávala na seba pozor a že vždy sa može vrátiť,nech sa stalo už čokolvek.Po tvari jej opat začali stekat slzy.Slzy.Vedela že od teraz sa stanu jej súčasťou.Na lístok pripísala iba „ďakujem“Potichu sa vykradla z domu.Otec a matka sedeli po tme a nemo sa sňou lucili.Nevidela ich,no vedela že sú tam.Citila bolesť v srdci.Tak velmi ich lúbila.

Do mola neodbytne narážali vlnky jazera.Ešte stále neprišiel,ale to ju netrápilo.Dalej sa oddávala sponienkam na 14 rokov stravených vo velkom meste.Peniaze od rodičov a jej úspory jej vystačily aby si našla domček v tichej peknej štvti.Našla si prácu a odkladala každý dolár na ťažšie chvile kde nebude už moct pracovat.Prišiel den keď na svet priviedla svoju dcéru.Dala jej meno Stratená.Dievčatko rástlo.Bolo krásne ako jej matka.No oči malo čierne po otcovi.Hoci sa na vonok zdalo že je ako každe ine deti,ona vedela že to tak nieje.Stratená sedávala noc co noc pri otvorenom okne a hladela na mesiac akoby vedela že patri jemu.V ich dome nebolo pocut smiech.Iba tichy smutok.Často sedávali iba tak v nežnom objatí a bez slov si vraveli ako velmi jedna druhú ľúbia.Stratenej nebolo nič treba vysvetlovať.Inštink jej napovedal,že raz bude musieť matku opustit aby ju neohrozila.Nevedela kedy to bude,ale vedela že ten okamžik spozná.Pred týždnom matke iba oznámila že je čas ísť na cestu.Teraz spi pri matke zabalena do jej teplého kabatu,unavená z cesty.A Ona sediaca na móle načúva ako narážajú vlny o mólo,pozerá na mesiac a čaká na neho.Zrazu sa vzuch naplnil zvláštnym napätim.Prišiel.Sadol si vedla nej.Nežne pozrel na tvar dieťaťa a pousmial sa.Podoba s matkou bola neodškriepitelná.Dieta ďalej nerušene spalo akoby sa ho nic s toho nedotýkalo.On a Ona sa zahladeli jeden druhému do očí.Z nej plynul smútok a stále nezabudnutá láska k nemu.Z neho išiel iba chlad.Zmenil sa.Stal sa mužom,krásnym Adonisom.Oči mu planuli neprirodzeným leskom.Nemohol sa dočkať kedy do náručia vezme dieta a odíde s nim ku svojim.Na dietati už boli vidiet prvé príznaky premeny.Ešte to bude chvilu trvat,ale nakoniec sa z nej stane tvor,cez deň človek,v noci vlčica.Časom sa svoje premeny naucí ovládat ako aj on,a tak noc nad nou stratí moc.Tá zostane iba mesiacu.Prišiel jeho čas.Musel sa ponáhlat aby stihol dieta priniesť do osady ešte pred premenou.Ona vedela že nastal čas odlúčenia.Teraz už na vždy.On vstal a ticho no nahlivo odišiel.Ona ešte citila teplo a voňu jej dievčatka,ktoré už bolo unášané lesom.Ešte chvílu načúvala vlnám a potom sa oddala ich objatiu.Čas sa pre ňu zastavil.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář